Keď má dúha len štyri farby
11. septembra 2024 uplynulo presne 100 rokov (ale iba podľa gregoriánskeho kalendára), čo sa v Topoľčanoch narodil Walter Rosenberg (RUDOLF VRBA), slovenský biochemik, ktorému sa podarilo utiecť z koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau.
V apríli 2024 napísal "ex-učiteľ, pracovník s mládežou, aktivista venujúci sa ľudským právam" JULIÁN VRÁBEL, aktívny v amorálnom študentskom spolku Light FiF UK, svoj blog (v Denník N, ktorý podobné antisionistické úbohosti podporuje) s názvom "Na podporu Izraela zneužívajú postavu Rudolfa Vrbu – Žida, ktorý utiekol z Osvienčimu a kritizoval sionizmus". Vo svojom blogu narážal Vrábel – mladý izraelofób a pseudohumanista, ktorý neúspešne maskuje svoj život buriča a otvorene anarchistu napádaním vyššieho poriadku dominujúceho v židovsko-kresťanskej tradícii – na pozoruhodnú iniciatívu ICEJ Slovensko (Medzinárodné kresťanské veľvyslanectva v Jeruzaleme). Touto iniciatívou bolo verejné vyhlásenie "Odkaz Wetzlera a Vrbu: odmietame klamstvá a propagandu" podpísané mnohými známymi slovenskými osobnosťami.
Vrábel vo svojom hanopise uvádza: "Napriek tomu, že text [vyhlásenia] vyzýva na boj ´proti snahe oslabiť nezávislosť médií a legitimizovať šíriteľov klamstiev´, snaží sa využiť silný odkaz boja proti nespravodlivosti na potlačenie kritiky sionizmu – nacionalistického hnutia – ktorého kritikou bol verejne známy aj samotný Vrba, o ktorého odkaz sa opierajú."
Ide však o zjavnú lož! Vyhlásenie ICEJ nijako neproklamuje a nepropaguje obranu sionizmu pred kritikou, nepriraďuje sionizmu status nedotknuteľnosti, nerozoberá izraelskú politiku (ktorá je tiež otvorená konštruktívnej kritike a navyše je – v súčasnej dobe tzv. post-sionizmu – v mnohých ohľadoch už úplne odklonená od pôvodných ideí politického sionizmu a jeho rôznych prúdov), ba ani neanalyzuje osobný privátny postoj R. Vrbu či Alfreda Israela Wetzlera k sionizmu.
V texte verejného vyhlásenia sa útok militantného Hamasu na Izrael spomína ako ďalšia z náročných kríz, ktorou svet prechádza a ktorá je sprevádzaná gradujúcou opovážlivosťou prekrúcať históriu a úmyselne šíriť lži. Vyhlásenie pravdivo uvádza, že "odolnosť pred dezinformáciami na Slovensku je závislá aj od hodnotovo zrelej odvahy jednotlivcov typu Wetzlera a Vrbu". Rovnako nie je problematické ani tvrdenie, že "Izrael má právo na obranu pred preukázateľne genocídnou snahou Hamasu o jeho zničenie."
Vrábel si naivne myslí, že keď Rudolf Vrba kritizoval kroky niektorých predvojnových sionistov v Nemecku po 30. januári 1933 a traumatizovala ho zlá skúsenosť s jedným jediným maďarským sionistom v r. 1942, tak automaticky môže Vrbu používať ako rukojemníka a nástroj propagandy vo svojich podlých antisionistických snahách! Ale obludne sa pán anarchista mýli – práveže citovanie Vrbových výrokov (a naschvál bez kontextu!) je hrubým prejavom neúcty k pamiatke a hrdinstvu Vrbu (aj Wetzlera)! Navyše Vrba nekritizoval Herzlov politický sionizmus ako taký; nebol ani odporcom vzniku moderného štátu Izrael a neskôr tam sám našiel načas útočisko i pracovisko!
Účelovo ignorovaný je fakt, že v marci 1942 mladunký 17-ročný Vrba utiekol zo Slovenského štátu – vývržku ríšskej orlice – do Maďarska a nadviazal kontakt aj s maďarskými sionistami. A táto jediná osobná skúsenosť v ňom vyvolala istý odpor k určitým jednotlivcom a hnutiu, ktoré zastávali! Vo svojej autobiografii presne opisuje, čo sa stalo:
Vrba zavítal do sídla OMZsA, sionistickej organizácie v Budapešti. Tam svoj príbeh úteku podrobne vyrozprával mužovi s prísnou tvárou okolo tridsiatky. Ten mu povedal: "Si v Budapešti nelegálne. Nevieš, že porušuješ zákon? Očakávaš, že tu dostaneš prácu bez dokladov? Neuvedomuješ si, že je mojou povinnosťou odovzdať ťa polícii?"
Vrba si sám uvedomoval, že ako slovenský žid bez právneho statusu nemá v Maďarsku šancu na záchranu. Navyše Maďarsko bolo od septembra 1940 spojencom Nemecka. Maďarské ministerstvo obrany malo dokonca poverenie "overovať rasu", čiže "bezpečie" maďarských Židov bolo len veľmi relatívne a definitívne sa skončilo marcom 1944...
A práve predstava, že nejaký maďarský židovský sionista odovzdáva slovenského Žida maďarskej polícii, vyvolala v mladom Walterovi úplný zmätok. OMZsA a sionizmus sa stal pre Vrbu symbolom zla.
Vrábel je presne z tých, ktorí sú schopní tvrdiť nie iba to, že "sionizmus je fašizmus (príp. nacizmus)", ale aj ešte väčšie nezmysly – napríklad že "Hitler podporoval sionizmus"! Julián dokonca cituje z veľmi známej nahrávky ("Oral history interview with Rudolf Vrba") z r. 1972 (uvádzam len laický preklad Vrbovho svedectva, aký bol naveľa-naveľa schopný urobiť Julián Vrábel pre účely svojho prabiedneho blogu):
"Takže nacizmus a sionizmus mali na jednej platforme niečo spoločné: oba hlásali, že Židia nepatria do Európy, ale do Palestíny, a preto nacisti hovorili, že [sionisti] sú rozumní Židia, ktorým rozumejú, a Židovské Rady obsadili sionistami, ktorí zrazu získali rešpekt medzi židovskými masami, pretože to, čo hlásali, sa stalo zákonom. Inými slovami, čo je zákon, to je poriadok. Inými slovami, človek musí robiť to, čo oni hovoria. A prirodzene, Nemci povedali: "Vidíte, Židia nám nemusia veriť, ale vám, sionistom, veriť budú, pretože videli, že ste im vždy hovorili vlastne pravdu: že patríte do Palestíny, a tu ste cudzím elementom."
Podobne sa svojho času vyjadril bývalý londýnsky starosta Ken Livingstone: "Hitler podporoval sionizmus predtým, ako sa zbláznil a nakoniec zabil šesť miliónov Židov". Livingstone, Vrábel a dokonca aj Vrba sú však veľmi ďaleko od pravdy pri týchto svojich trúfalých tvrdeniach.
Julián vo svojej obmedzenosti nevie, že všetky Vrbove vyhlásenia k sionizmu sa týkali kontroverznej Haavarskej dohody (Dohoda o prevode) z augusta 1933. O čo vlastne išlo?
Trust and Transfer Office Haavara Ltd., bola spoločnosť na prevod židovského majetku z nacistického Nemecka do Palestíny, založená v Tel Avive. Po nástupe Hitlera k moci v januári 1933 sa režim v Nemecku snažil o systematické vylúčenie Židov z národného života. Židia boli démonizovaní ako hybná sila medzinárodného marxizmu aj kapitalizmu. Mnohí sa preto oddali spásonosným myšlienkam sionizmu a snažili sa o emigráciu do Palestíny, svojej pravlasti. Haavara mala umožniť prevod ich kapitálu vo forme nemeckého exportného tovaru. Haavarská dohoda ukazuje, ako bola otázka židovských práv, sionistických ideálov a individuálnej i kolektívnej záchrany v obrovskom napätí a konflikte záujmov viacerých strán.
Židovské organizácie mimo Nemecka vyhlásili bojkot proti nemeckému tovaru a dúfali, že delegitimizujú nacistický režim. Niektorí sionisti v Nemecku však považovali v onej ťažkej situácii túto dohodu za jediný spôsob, ako zachrániť ohrozených a v Nemecku už znevýhodňovaných Židov odchodom z európskeho exilu do Palestíny – čo nebola vôbec scestná idea (je dokonca v súlade s Tanachom: židovský národ bol predurčený k návratu do zeme svojich predkov) – a tým ich zachrániť z nacistickej zóny vplyvu. Čiže nacistický program pre Nemecko "vyčistené od Židov" (Judenrein) a sionistická politika sa zhodovali len v jednej veci: "Židia nemajú v Nemecku budúcnosť."
Nacisti sa však chceli židovského národa zbaviť, a poctivé výskumy ukazujú, že Hitler mal ešte dávno pred svojím nástupom k moci v úmysle vyhladiť židovský národ, nie iba "nevinne" presťahovať (na Madagaskar či za polárny kruh), ako sa to bežne nepravdivo uvádza a vyučuje; v roku 1922 povedal novinárovi Josefovi Hellovi: "Akonáhle budem skutočne pri moci, mojou prvou a najdôležitejšou úlohou bude vyhladenie Židov.")!
Sumy, ktoré mali byť prevedené, zaplatili budúci emigranti z Nemecka na účet židovskej spoločnosti Paltreu v Nemecku a tie sa použili na nákup tovaru, ktorý potom Haavara predávala v Palestíne. Výnosy boli vyplatené imigrantom žijúcim v Palestíne. Prevod oslabil bojkot nemeckého tovaru vyhlásený mnohými židovskými organizáciami po celom svete, a tak narazil na značný odpor. Spor sa vyriešil na sionistickom kongrese v Luzerne (1935), ktorý veľkou väčšinou rozhodol v prospech prevodu a umiestnil Haavaru pod dohľad Židovskej agentúry.
Sionisti sa, logicky a správne, snažili podporovať židovskú migráciu do Palestíny, no nacisti, opakujem, nemali záujem presídliť Židov, ale vyvraždiť ich! Haavara bola pre Nemecko v istej miere osožná v otázke exportu tovaru, ale nespĺňala Hitlerovu zvrátenú diabolskú predstavu zlikvidovania židovského národa. Nacisti sa dokonca pokúšali zastaviť Haavaru a podporiť jej bojkot, a to aj prehlbovaním konfliktu medzi nemeckými sionistami a mimonemeckými židovskými organizáciami odporujúcim Haavare a akejkoľvek dohode s nacistickým režimom.
Aj tak však pravdou zostáva, že pomocou Haavary nemeckí sionisti v rokoch 1933 – 1939 zachránili asi 60 000 nemeckých Židov, a zároveň poskytli stimul na rozšírenie poľnohospodárskych usadlostí a všeobecný ekonomický rozvoj Židov v ich palestínskej domovine. (Podobná dohoda existovala aj medzi českou vládou a viedla k imigrácii niekoľkých tisícok Židov v predvečer 2. svetovej vojny.)
Haavarská dohoda bola jedinou formálnou zmluvou podpísanou medzi nacistickým Nemeckom (Ríšske ministerstvo hospodárstva) a sionistickou organizáciou (Sionistische Vereinigung für Deutschland), no ako vidíme, absolútne nedokazuje fašistický, nacistický či iný patopsychologický charakter sionizmu, ba ani sionistický charakter nacizmu!
Samozrejme, že sionisti v Nemecku boli obvinení z kolaborácie s nacistami, no zároveň nacistické úrady boli kritizované inými nacistami za pomoc Židom. Ale kritika nebola oprávnená, každý v tejto dohode hľadal výhody pre seba... Za temné stránky dohody možno považovať jedine nasledovné:
1. Podpis medzinárodnej dohody (ktorej signatárom bola aj Británia okupujúca židovskú Palestínu) mohol utvrdiť nacistický režim v ich "legitimite".
2. Došlo k zlomeniu židovského bojkotu nemeckého tovaru, a do istej miery - aj keď nie rozhodujúcej či výraznej - sa tak napomohlo oživeniu nemeckého exportu v čase, keď bola nemecká ekonomika stále v hlbokej depresii.
3. Nacistická politika neskôr zákerne použila túto dohodu na maskovanie svojich pekelných úmyslov, ktoré boli od začiatku jednoznačne zhubné pre Židov. Ich vyjadrenia vždy implicitne naznačovali vyhladzovanie, no chvíľu trvalo, kým nacisti vyvinuli metódu, ako toto dielo skazy vykonať, takže medzitým sa vypočítavo zahrali aj na "pomocníkov Židom".
Je teda úplne zrejmé, že dehumanizujúce nacistické politiky sa v žiadnom prípade nepodobali na sionizmus založený na legitímnom práve na sebaurčenie a slobodnú existenciu židovského národa vo svojej národnej domovine.
SIONIZMUS vznikol ako národnooslobodzovacie a (v kontexte Arabmi a Britmi okupovanej Palestíny aj ako dekolonizačné) hnutie, ktoré odzrkadľovalo ciele a ašpirácie iných národných hnutí v Európe 19. storočia. Sionizmus tiež reagoval na nárast antisemitizmu v novovzniknutých európskych národných štátoch a zachránil státisíce Židov z rôznych kútov sveta. Vytvoril tiež zázemie a "bezpečný prístav" pre iné prenasledované národy, etniká, etnoreligiozity, minority...
Plány nacistov na "koncentráciu" Židov na konkrétnych územiach, či už išlo o Palestínu alebo Madagaskar, nemali nič spoločné so sebaurčením. Išlo o presný opak: použitie hrubej sily na zbavenie Židov všetkých práv, majetku a dôstojnosti. Očakávalo sa, že deportovaní zomrú na choroby a hlad. Akékoľvek tvrdenie, že nacisti a sionisti niekedy zdieľali spoločný cieľ, je nielen cynické a neúprimné, ale aj skresľujúce, pretože ohýba jasne preukázané historické fakty!
K takému niečomu sa môžu znižovať len primitívi à la Julián Vrábel... Lenže kde teda pramenia Juliánove protiizraelské postoje (ako aj postoje väčšiny znudenej amorálnej ultraľavičiarskej mládeže – zmanipulovanej masy bez vlastného názoru, poznania založeného na poctivej empírii, bez úcty ku skutočným hodnotám, "edukovanej" najmä sociálnymi sieťami a pohŕdajúcej kresťanskou a židovskou tradíciou)?
Nebodaj v jeho kompetentnosti relevantne sa vyjadriť k izraelskej politike, súčasnosti, histórii, budúcemu smerovaniu? Veru nie! Vráblov antisionizmus pramení – ako dokazujú jeho vyjadrenia a činy – v obyčajnom primitívnom slovenskom generačnom protižidovskom naladení a v nasávaní propagandy masívne šírenej Hamasom, Hizballáhom, Iránom, OSN, ICC, ICJ a inými lotrami.
Túto psychopatológiu možno vysvetliť ako tzv. ANTISEMITSKÝ KOMPLEX, a to z hľadiska iracionálnych impulzov (u skupín i jednotlivcov), ktoré boli pôvodne zamerané na prekonanie vnútorných patologických porúch. Ide o návrat k infantilným spôsobom popierania vonkajšej reality. Táto MENTÁLNA REGRESIA siaha späť do štádií psychosexuálneho vývinu jednotlivca, ktorým dominuje pud smrti prejavujúci sa sklonmi k (auto)deštrukcii a agresivite). Hoci je tento vedecky popísaný a dokázaný komplex masovou psychózou, umožňuje mentálne slabším jednotlivcom kompenzovať si MENTÁLNE DEFICITY takým spôsobom, aby tieto osoby zostali integrované (v rámci nejakej skupiny, kde sa stretávajú s akým-takým uznaním, napr. dúhová komunita plná temnej triády) a zároveň psychologicky relatívne nedotknutí. ÚTEK DO MASOVEJ PSYCHÓZY (napr. "propalestínsky" pochod/protest, kde sa dúha "kvír" komunity mení na štvorfarebnú, melónovú...) nie je len útekom od reality, ale aj pred INDIVIDUÁLNYM ŠIALENSTVOM, vnútornými psychickými problémami.
Rudolf Vrba mal právo myslieť si a hovoriť, čo chcel (najmä po tom všetkom strašnom, čo prežil). S tým však ide ruka v ruke aj zodpovednosť za svoje výroky. Sloboda usudzovania, rozhodovania, prejavu, inteligentný nesúhlas... - to všetko je pre židovský národ a spôsob myslenia viac než typické a nedáme si na to siahnuť! Prečo by však Vrbove tvrdenie malo byť nekriticky a automaticky vnímané ako pravda? Len preto, že trošičku zapadá do scestných naratívov sympatických tým, ktorí nenávidia moderný štát Izrael? Navyše nepriateľom židovského národa je jedno, aký majú jednotliví Židia postoj k Izraelu, sionizmu, B-hu... – chcú zničiť 4000 rokov starý ľud Izrael ako taký...
Ani vrahovia z Hamasu spolu s palestínskymi civilistami z Gazy sa nikoho 7. 10. 2023 nepýtali, či je Izraelčan, Žid, sionista, ľavičiar, pravičiar, veriaci, neveriaci... So šialenou démonickou radosťou zabíjali, mrzačili, znásilňovali, unášali všetkých rad radom (vrátane zahraničných turistov, zahraničných pracovníkov, moslimov, apolitických beduínov, nemluvniat, tehotných žien...).
A keď sa tak človek zadíva na sfanatizovanú ľavicovú mládež (čím, samozrejme, netvrdím, že slovenská ultrapravica s neo-klérofašistickým a neoľudáckym pozadím, sú nevinní ako detské slzy; slovenská spoločnosť je, žiaľ, plná nepriateľov zdravého rozumu, pravdy, triezveho uvažovania, židovského národa a Izraela...) alebo na nezmysly, aké píše v blogovom prostredí Denníka N Viola Ternényová, začne sa nazdávať, že títo otroci vlastných komplexov, ktorí sa ocitli na ÚTEKU PRED REALITOU, by boli veru schopní a ochotní pomáhať Hamasu v jeho zločinoch (ak by ich Hamas – najmä tých explicitne vydúhovaných - nedekapitoval ešte skôr, než by stačili povedať "mýlili sme sa vo svojej zaujatosti proti demokratickému Izraelu")!
Nepriamo už pomáhajú – účasťou na falošne "propalestínskych" protestoch, hysterickým vykrikovaním genocídnych hesiel (v Nemecku už kriminalizovaných a malo by sa to zaviesť aj na Slovensku!), povievaním zástavami a symbolmi násilia a zverstva, vyzývaním k novej intifáde, šírením protiizraelských klamstiev, popieraním židovskej histórie a práv...
JEHUDA BAUER, uznávaný izraelský profesor odboru holokaustu na Hebrejskej univerzite v Jeruzaleme, správne nazval Vrbu "jedným z hrdinov holokaustu," ale zároveň mu dal aj priliehavý prívlastok " zatrpknutý auschwitzký preživší".
J. Bauer sa vyjadril, že "jeho [Vrbova] trauma spôsobená holokaustom mala za následok ťažký vnútorný medzižidovský prejav vo forme bezdôvodných obvinení, ktorých pôvod tkvie v zúfalstve a hneve nad stratou mnohých... Je takmer zbytočné sporiť sa s týmto hnevom, keďže ho fakty a logické argumenty nemôžu zmierniť..."
Vrba nebol vo svojich vyjadreniach osamotený. Existujú tucty ďalších preživších holokaustu, ktorí prirovnávali politiky sionizmu k nacizmu, no tieto svoje tvrdenia podporili absurdne vyznievajúcimi "argumentmi": napr. Dr. GABOR MATÉ (ktorý – podľa biedneho ľavičiarskeho renegátskeho zdroja Jewish Voice for Labour – úplne iracionálne prirovnal používanie tunelov palestínskymi teroristami k spôsobu boja židovských hrdinov vo Varšavskom gete!), STEPHEN KAPOS (mylne tvrdí, že "Izrael využíva holokaust na ospravedlnenie toho, čo robí obyvateľom Gazy"), RENE LICHTMAN ("Izrael postavil múr na hranici s Gazou, rovnako ako nacisti ploty a ostnaté drôty v koncentračných táboroch"), MARIONE INGRAM ("Ak je 1200 izraelských obetí holokaust, čo je 31 000 zabitých v Gaze?")...
Budeme však počúvať hlasy ľudí, ktorí, žiaľ, nachádzajú paralely tam, kde nie sú, a zo svojho pochopiteľného hnevu, neúnosnej bolesti a traumy sa snažia vytrhnúť veľmi nešťastnou cestou – hanobením Izraela?
IZRAEL - má svoj lesk i svoju biedu, no stále je a NAVŽDY BUDE jedinou skutočnou domovinou židovského národa!